Veľmi sa teším, že vám môžem priniesť ďalší zaujimavý rozhovor, ktorý bude určite trochu iný ako tie ktoré ste tu mohli čitať doteraz. Bude totiž o pohľade na šport spoza objektívu. Vyspovedal som v ňom fotografa Daniela Stehlíka, ktorého môžete pravidelne vídať za objektívom fotoaparátu na zápasoch MŠK Žilina či žilinských hokejových Vlkov čo značí, že je hlavne športovým fotografom. Okrem iného je aj celkovým víťazom Slovak Press Photo 2021, kde sa mu paradoxne podarilo zvíťaziť s fotkou, ktorá nie je spojená so športom.
Tento rozhovor vznikol nedávno, po tom ako sme spoločne mali možnosť fotiť zápas futbalistov FK Rajec a bola to naozaj veľmi príjemná debata, v ktorej sme prešli rôzne témy od fotenia hokejového majstrovského titulu cez to či to nie je nuda fotiť stále dookola futbal a hokej až po rozprávanie o vzniku víťaznej fotky v spomínanej súťaži.
Ako sám Daniel povedal a ja sa k nemu pridávam, dúfame, že tento rozhovor ľudí zaujme a možno niekoho aj inšpiruje k tomu aby začal s fotografovaním, poprípade pomôže začínajúcim fotografom získať nový pohľad na niektoré veci. Prajeme príjemné čítanie.
Aká bola tvoja cesta k fotografovaniu?
Prvýkrát som sa dostal k fotoaparátu v roku 2009 na rekonštrukciách bojov SNP v Zuberci. K otcovi, ktorý fotil už dlhšie, napríklad pre kluby vojenskej histórie som sa pridal v roku 2013. Učil som sa, zdokonaľoval som sa, otec mi veľa radil. Fotografovanie rekonštrukcií bojov ma v konečnom dôsledku výborne pripravilo na športovú fotografiu, keďže aj tam sa odohráva všetko veľmi rýchlo a na záber je len jedna šanca, už sa to viac nebude opakovať. Treba si tam vedieť všímať a načasovať veci.
Postupne sa to vyvíjalo a v roku 2017 sme sa spoločne s otcom rozhodli, že založíme spoločný tím, ktorý sme nazvali cvaksk. Cvak preto, lebo ten jediný cvak fotoaparátu dokáže zachytiť jedinečný, neopakujúci sa magický moment. Tento rok oslavujeme pätročnicu a chceli by sme v ňom dosiahnuť opäť aspoň stovku fotení, tak ako sa nám to podarilo aj v minulom roku.
Som šťastný ako sa to vyvinulo. Som vďačný otcovi, že ma k tomu priviedol a som rád, že môžeme pracovať spoločne, utužuje to aj náš spoločný vzťah.
Momentálne sa najviac venuješ športovej fotografií. Bolo to niečo po čom si vždy túžil alebo to prišlo postupom času?
V minulosti som aktívne hrával hokejbal. Kedysi bolo mojim snom aj hrávať hokej za Žilinu. Po tej športovej stránke sa mi byť súčasťou mužstva nepodarilo. Podarilo sa to však po tej fotografickej.
Takže ten prvoligový titul pri ktorom si s Vlkmi bol a cestu za ktorým si fotil si si určite veľmi užíval….
Áno, boli to úžasné emócie, vždy to bol môj sen. Fotil som už 5 veľkých finále a z toho až štvrté bolo víťazné. S MŠK Žilina sa mi fotiť víťazné finále zatiaľ nepodarilo či už to bolo finále pohára mužov alebo žien. Takže som šťastný, že aspoň Vlkom to tento rok konečne vyšlo, konečne som si mohol užiť oslavy a mať aj také “majstrovské“ fotografie za čo som veľmi vďačný.
V minulosti si ale vyhral na prestížnej súťaži Slovak Press Photo ocenenie cena fanúšika práve s fotkami oslavujúcich fanúšikov Spartaka Trnava po zisku slovenského pohára proti Žiline…
Áno, bolo to moje prvé finále, ktoré som fotil pre istý žilinský týždenník. V tom čase ma dosť inšpirovali fotografie z Majstrovstiev sveta vo futbale v Rusku. Takže, keď už som tam bol, využil som príležitosť a išiel som do toho. Bolo tam samozrejme veľa trnavských fanúšikov, ktorí po zápase vybehli na ihrisko, boli tam svetlice, ľudia sa radovali,… a našťastie nikto neriešil ku komu patrím alebo komu fandím. Nakoniec to skončilo tak, že tieto fotografie boli aj ocenené. Bol to môj prvý väčší úspech a zároveň veľké zadosťučinenie za moju prácu.
Inšpiruješ sa teda aj fotkami iných fotografov?
Určite áno. Fotografia sa totiž neustále vyvíja. Snažím sa sledovať aký je trend, aké fotografie a aké úpravy teraz letia, aj keď už som si našiel svoj rukopis. Pozerám si fotografie z podujatí alebo zo zápasov. Ak sa mi tam niečo páči, napríklad nejaký nový uhol, tak to skúsim najbližšie implementovať do praxe.
Minulý rok som sa zúčastnil programu športovej žurnalistiky Slovenského olympijského výboru, kde som patril pod fotografa Michala Svitoka z TASR, ktorý mi vysvetlil ešte nejaké vylepšenia, ktoré by som mohol do mojej práce začleniť čo mi pomohlo hlavne pri fotení športu. Snažím sa aby tam bola zachytená hlavne akcia a nič iné rušivé tam nebolo.
Ľudia sa nás často pýtajú čo vieme na tom futbale toľko fotiť, že sa tam deje stále to isté. Vidíš to aj ty tak, že sa dá vždy nájsť niečo nové, originálne a nakoniec aj každá fotka je iná?
Tiež som dostal tú otázku mnohokrát. Každý zápas je však iný, každý zápas prináša iné emócie. Emócie sú to najkrajšie čo môže fotograf zachytiť. Samozrejme, aj súboje a rôzne momentky sú top ale tie emócie sú najkrajšie. Emócie pri každom zápase sú jedinečné. Keď potom človek vidí tie fotky, že sa mu to podarilo zachytiť, tak je šťastný.
Keď sa na to pozrieme z inej strany, tak fotograf je súčasťou tvorby určitej histórie. Tvoje fotografie raz budú súčasťou histórie, na ktorú sa niekto môže pozerať, bude si to pripomínať prostredníctvom tvojich fotografií. Teraz keď Žilina vyhrala hokejový titul si môžem povedať, že som bol súčasťou niečoho historicky jedinečného a môžem si povedať, že som bol pri tom.
A pravdepodobne aj tvoje fotky budú visieť napríklad na stenách žilinského hokejového štadióna…
Niečo také sa mi stalo aj teraz na zápase futbalistov Žiliny so Spartakom Trnava. Boli tam malý fanúšikovia a ako som sa dozvedel jedným z nich bol talentovaný brankár, ktorého veľkým vzorom je práve Ľubo Belko. Deti si priniesli dva veľké plagáty s jeho fotografiou, ktorú som vytvoril na zápase juniorskej Ligy Majstrov proti Salzburgu a nechali si ich od Ľuba podpísať.
Veľmi ma to potešilo, že tie fotky pre ľudí niečo znamenajú, že si to niekto vytlačil a dal si to podpísať a teraz to možno bude u niekoho visieť v detskej izbe na stene. Je to radostná chvíľka pre fotografa.
Hovorili sme o foteniach pre žilinské športové kluby ako MŠK Žilina či Vlci Žilina. Ako si sa dostal k týmto spoluprácam?
V prvom rade to bola strašná makačka. Nie je to zadarmo. Niekedy to ide aj na úkor zdravia. Niekedy sú aj také momenty, že by si najradšej hodil foťák do skrine a nikdy ju neotvoril. Naučil som sa však, že keď človek na sebe maká a snaží sa zlepšovať a niekedy, hlavne v začiatkoch to robí aj zadarmo, všetko je to skúsenosť… Vyskúšaš si rôzne situácie ako napríklad zmenu svetla, fotenie v daždi a naberáš skúsenosti, ktoré neskôr využiješ. Keď do toho dáš všetko tak si ťa ľudia začnú všímať, niekoho zaujme tvoja práca. Postupne to príde. Ako v mojom prípade s Vlkmi či z MŠK.
Sú za tým dlhé nočné hodiny úprav fotiek, hľadania nastavenia fotoaparátu. Hlavné je nevzdávať sa. Všetky tieto hodiny sa potom zúročia a prinesú do života toho fotografa niečo radostné. Práve vďaka spoluprácou z MŠK Žilina som mohol byť s chalanmi na Cypre alebo v Kazachstane čo by som nikdy nepovedal, že budem môcť zažiť. Bol to obrovský zážitok, ktorý bol o to silnejší, že som fotil svoj obľúbený klub vo víťaznom zápase.
Ďalšia z otázok, ktorú určite často dostávaš je, čo je vlastne ťažké na tom byť fotografom, navyše keď technika ide míľovými krokmi dopredu….
Áno, ľudia si často myslia, že je to len o tom, že prídeš, odfotíš a pošleš ale také jednoduché to nie je. Keď ideš fotiť niečo nové musíš si urobiť prieskum čo fotiť, aké dôležité momenty môžeš očakávať, na čo sa zamerať. Musíš si pripraviť techniku. Profesionálna fotografická technika navyše niečo váži, takže to má nejaký vplyv aj na zdravie.
Keď sa tomu venuješ profesionálnejšie musíš si vedieť nastaviť fotoaparát – vedieť reagovať na zmeny svetla, zmeny počasia. Potom je tam určitý tlak, že musíš zachytiť góly a ďalšie rozhodujúce momenty, pretože na to si tam.
Videl som, že napríklad počas hokejového finále v Martine si posielal nejaké fotky už cez prestávky…
Áno, v prípade klubov odovzdávam nejaké fotografie napríklad po polčase resp. po tretine alebo hneď po skončení zápasu. Keď si agentúrny fotograf čo som si vyskúšal v rámci stáže, tak odovzdávaš fotky po góle alebo 20 minút od začiatku zápasu.
Tvoja práca sa však ani zďaleka nekončí tým, že prídeš domov…
Určite nie, potom väčšinou v nočných hodinách nasledujú veci ako výber fotiek, úprava fotiek, prípadne ešte na fotkách označuješ hráčov, aby jednotlivé média vedeli kto je na fotke. Po zápasoch je bežný čas kedy idem späť medzi druhou a štvrtou nad ránom. K výslednému produktu (povedzme ako je jedna galéria fotiek) vedie viacero etáp čo si ľudia často ani neuvedomujú.
Stáva sa mi, že aj s chalanmi, ktorých nefotím každý týždeň ale povedzme, že sa stretneme pár krát do roka sme si postupne vytvorili nejaký vzťah. Stávajú sa ti podobné veci?
Keď fotíš tie kluby každý týždeň, tak chalani si k tebe cestu samozrejme nájdu. Niečo také, že ťa niekde zavolajú a vytvoríš si svoju komunitu, tak to sa nám v rámci cvak-u stalo na bežeckých podujatiach, kde nás už veľmi dobre poznajú. Napríklad máme veľmi dobré vzťahy so s manželským párom, ktorý môžete nájsť aj na Instagrame, kedy už napríklad spoločne vytvárame takú sériu fotiek s ich dobehmi do cieľa Rajeckého maratónu. V tejto bežeckej komunite sme už dobre známi a ľudia už vedia, kde si tie fotky nájdu, zdravíme sa… Človek je šťastný za také priateľstvá. Veľmi príjemné je aj keď nás ľudia napríklad označia na Instagrame, keď vidíme, že ľudia si tie fotky našli a že sa z nich tešia.
V tvojich albumoch majú často veľa priestoru aj fotky fanúšikov, snažíš sa možno aj týmto spôsobom prilákať ďalších ľudí na štadióny?
Vždy sa snažím zverejniť aj fotky divákov pretože chcem tú galériu nejakým spôsobom prepojiť, že sú tam určité vzťahy medzi hráčmi a fanúšikmi alebo fanúšikmi a klubom. V Žiline napríklad každý pozná fanúšika Janka, zaslúži si veľký obdiv. A práve aj jeho príbeh by som chcel prostredníctvom fotografií priniesť. Snažím sa fotiť nie len hráčov na ihrisku ale aj deti s rodičmi ako sa tešia… Jednoducho aby bolo z fotiek cítiť, že na tom štadióne je pri zápase krásna atmosféra.
Keď prejdeme ale k tvojmu najväčšiemu úspechu, ktorým je bezpochyby víťazstvo hlavnej ceny Grand Prix v najväčšej fotografickej súťaži u nás Slovak Press Photo, tak tá paradoxne nebola vôbec spojená so športom…
Je to paradox, keďže som hlavne športový fotograf a vlastne stále tomu neverím. Pretože stať sa absolútnym víťazom Slovak Press Photo v dvadsiatich troch rokoch je niečo krásne. Bola to reportážna fotografia z prvého celoplošného testovania na Covid-19 v Rajci a bola čiernobiela. Keď sa podarí čiernobielu fotografiu dobre zladiť vie priniesť pekné emócie. Do tejto konkrétnej fotografie priniesla čiernobiela intímnejšiu atmosféru, nebolo tam nič rušivé iba odraz svetla a para, ktorá vychádzala zo zdravotníka sa prostredníctvom tej čiernobielej ešte viac ukázala.
Vedel by si povedať ešte niečo viac o jej vzniku?
Nebolo to také, že juchú, nestačí mi, že sa idem sám otestovať idem si to teda ešte aj odfotiť. (smiech) Ako som už skôr hovoril chcel som byť opäť raz súčasťou píšucej sa histórie. Prakticky už to je história a dúfajme, že to tak aj zostane.
Bolo to fotené počas prvého víkendu testovania, takže všetci boli veľmi ochotní, príjemní, usmievaví, keďže z toho ešte neboli unavení ako neskôr postupom času. Tá víťazná fotografia vznikla večer v Rajci na námestí počas toho ako posledný ľudia čakali na výsledky testov. Odfotil som ako tam ten človek čaká čo však vďaka tej čiernobielej nevidno a zostal tam iba zdravotník píšuci výsledok a druhý vyčerpaný zdravotník po celodennej šichte, z ktorého stúpa para. Vznikli tam nečakané emócie, ktoré sú tie najkrajšie.
Venuješ sa teda prevažne reportážnej fotografií. Čo však spojenie Daniel Stehlík a štúdiová fotografia?
Práve obdobie koronavírusu som využil na zlepšenie sa v štúdiovej fotografií. Zaujímala napríklad hra so svetlami či použitie svetlíc a dymovníc pri fotení. Budem sa snažiť to využiť napríklad aj v rámci spolupráce s MŠK pri fotení či už portrétov alebo tzv. góloviek a priblížiť sa k niečomu podobnému ako má napríklad PSG. Inšpirujem sa aj týmito veľkoklubmi a rád by som priniesol ľuďom niečo jedinečné čo na Slovensku nie je.
Aký je tvoj sen čo sa týka nejakého podujatia, ktorého by si sa ako fotograf rád zúčastnil?
Dlhoročne patrí medzi moje najväčšie sny zimná olympiáda. Chcel by som si tam napríklad vyskúšať fotiť biatlon. Je neskutočné čo sa dá na olympiáde vymyslieť, keď som si pozeral fotky s Pekingu čo všetko tam fotografi dokázali vymyslieť, bola to nádhera.
Keďže teraz žijem futbalom určite ma láka predstava fotiť raz Majstrovstvá sveta vo futbale. No a čo sa týka hokeja tak určite NHL. Samozrejme, sú tam aj ďalšie sny, napríklad fotiť cestu MŠK za ligovým titulom.
Baggio na cestách 